Už znáte Emu Grajcarovou?
Po získání bakalářského titulu na brněnské Masarykově Univerzitě v oboru Hospodářské politiky, se vydala východňárka Ema do světa. Konkrétně na London School of Economics (LSE), kterou absolvovala v odboru Politické ekonomie. Ani po této výzvě se však necítila na pravý dospělácký život, a tak si místo klasické práce svolila příjemný kompromis v podobě půlroční stáže v Bruselu. Právě teď je na kraťoučké dovolené, po které se plánuje vrátit do své rodné země a zabydlet se na nějaký čas ve veřejné správě. Jak se měla v Londýně? A jaké je studovat na zahraniční vysoké škole? Dozvíte se v článku.
Proč ses rozhodla odejít studovat do zahraničí a proč zrovna do Londýna?
Prvotnou destináciou popravde vôbec nebolo Spojené kráľovstvo – plánovala som si rozhodiť prihlášky po celej Európe a následne sa rozhodnúť. Londýn – a konkrétne London School of Economics (LSE) – bol skôr len taký pokus, o ktorom som vcelku úprimne pochybovala, že vyjde. A prečo zahraničie? Pretože ma štúdium a celkovo život v Česku počas bakalára bavili natoľko, že som nikdy nevyšla na Erasmus či zahraničnú stáž. Tak som si povedala že nebudem „domased“ a vyletím preč aspoň na toho magistra
Jak náročný byl celý přihlašovací proces?
Prvotný pocit bol samozrejme odstrašujúci; kto má vedieť čo znamenajú všetky tie dokumenty, prečo niekde uznávajú IELTS a inde nie, ako sa píše Personal Statement? Je preto dobré začať s celým týmto kolotočom riadne v predstihu. Ja som si certifikát robila už rok dopredu, prihlášku samotnú som odovzdávala čo najskôr po otvorení prijímacieho procesu, čo sa aj veľmi vypláca. Rozhodnutie som mala do dvoch mesiacov (v januári), a teda som vedela, že ak dobre zoštátnicujem, Londýn je môj. Odporúčam opýtať sa okolia. Skúsenejších kamarátov, konzultovať spomínaný Personal Statement, kontaktovať učiteľov angličtiny na vybrúsenie gramatiky… Vypláca sa to
Co bylo na tom roce v zahraničí nejsložitější?
Hm, asi by som povedala, že prekvapivo to nebolo štúdium samotné. Ono samotné bolo asi tak očakávane náročné, ale neskutočne zaujímavé a teda zvládnuteľné. Zložitý bol skôr pocit neustáleho tlaku, a to najmä na psychiku. Nikto ho na vás nemusel vyvíjať priamo, práve naopak. „Supporting system“ na západných školách funguje skvele a snaží sa vás udržovať v pohode. A predsa tam stále „niečo“ bolo. Možno tá zmes neskutočne nadaných ľudí okolo v kombinácii s ruchom a rýchlosťou Londýna zavŕšené obrovskou konkurenciou na trhu práce. Áno, práca sa na LSE rieši tak od druhého dňa čo nastúpite na školu, a to vytvára celkom príjemne prostredie pre osobné krízičky a následnú potrebu pomocnej ruky.
Jak moc se lišil přístup ke vzdělání v Anglii od toho v Čechách?
Človek pred príchodom na „Západ“ počúva tie klasické popisy štruktúry školstva ako sú dôraz na kritické myslenie, na interakciu so študentami a študentkami a menej na memorovanie. No úplne presne nevie, čo si má predtým predstaviť. To bol aspoň môj prípad. Zistila som však, že je ten popis sedí presne na to, čo sa tam deje. Uvediem príklad: moje jednotlivé predmety boli veľmi často popretkávané témou ekonomickej krízy z rokov 2008/2009. Študovala som ju z jednotlivých strán, vysvetľovali sme ju cez niekoľko ekonomických škôl, striedali sa profesori a ich spôsob vysvetľovania čo sa vtedy vlastne stalo. Dokonca jedna z mojich záverečných esejí (testy sú vo forme esejí – 2 alebo 3 eseje za 2 alebo 3 hodiny na tézy, ktoré vopred nepoznáte) bola vo forme porovnania jednotlivých vysvetlení krízy. Čo to vo výsledku znamená? Že ak sa ma dnes niekto opýta, koho je kríza vina – poviem: neviem. Viem ju vysvetliť štyrmi spôsobmi, viem si sama zrefutovať jednotlivé argumenty, viem doložiť nejakú empíriu. Názor si však musíš urobiť sám. Čo tým chcem povedať je, že som vo výsledku pochopila, čo to „kritické myslenie a interakcia“ vo výuke je: je to to, že som odtiaľ odišla s viac otázkami, než odpoveďami. A tak by to podľa mňa malo byť.
Když se podíváš zpět na den, kdy jsi začala studovat na LSE a na den, kdy jsi odjížděla zpět na Slovensko, jak moc tenhle rok změnil tvé názory a perspektivy?
Jednou vetou: obrátil ich naruby. Rok v Londýne mi ukázal, že mnoho mojich názorov – hlavne politických – bolo založených na nedostatočnej informovanosti a na veľmi deravej argumentácii. Ukázal mi, že svet má tak asi milión odtieňov; všetky na míle vzdialené čierno-bielemu videniu sveta. Že individualizmus je dôležitý, ale nemenej od vzájomnej pomoci a spolupráce. A v neposlednej rade mi ukázal, že odpovedať na otázku „neviem“ je mnohokrát lepšie, než si tvrdohlavo a unáhlene tvoriť názory na všetko a všetkých okolo nás.
